Kategória: Nezaradené

V dnešnom článku sa budeme venovať téme sebavedomie ako také, ako ho získať a ako na ňom pracovať.

Pracovať na sebavedomí je proces, ktorý môže byť zložitý, ale je to dôležitá a obohacujúca cesta k osobnému rozvoju. Tu je niekoľko krokov, ako môžete začať pracovať na svojom sebavedomí:

Moje osobné typy a triky

1. Samo-poznanie: Začnite tým, že sa zameriate na seba a zhodnotíte svoje silné stránky, záľuby, hodnoty a ciele. Poznanie svojich pozitívnych kvalít je kľúčom k budovaniu sebavedomia.
2. Prijatie seba: Akceptujte seba takého, aký ste. Nikto nie je dokonalý, a prijatie svojich nedokonalostí je kľúčom k sebavedomiu.
3. Stanovte si ciele: Nastavte si realistické a merateľné ciele, ktoré vám umožnia postupovať vpred. Dosiahnutie týchto cieľov vám pomôže zvýšiť sebavedomie.
4. Oprášte svoje úspechy: Premýšľajte o minulých úspechoch a významných momentoch vo svojom živote. Tieto skúsenosti vám pripomenú vaše schopnosti a prispievajú k zvýšeniu sebavedomia.
5. Rozvíjajte nové zručnosti: Učenie sa nových vecí vám môže pomôcť posilniť sebavedomie. Naučte sa niečo nové, či už ide o novú zručnosť, jazyk alebo koníček.
6. Pracujte na komunikácii: Zlepšovanie schopnosti komunikácie môže výrazne prispieť k vašej úrovni sebavedomia. Učte sa byť jasní vo svojich názoroch a schopní vyjadriť svoje potreby.
7. Stojte si za svojimi hranicami: Učte sa hovoriť „nie“, keď cítite, že niečo nie je pre vás správne. Uvedomte si svoje hranice a buďte sebavedomí pri ich dodržiavaní.
8. Pracujte na telovom obrazu: Vezmite si čas na starostlivosť o svoje telo a zdravie. Zdravý životný štýl a cvičenie môžu výrazne prispieť k zvýšeniu sebavedomia.
9. Pracujte na pozitívnom myslení: Skúste sa zamyslieť nad pozitívnymi stránkami situácií a ľudí okolo vás. Pravidelné cvičenie pozitívneho myslenia vám pomôže budovať sebavedomie.
10. Hľadajte podporu: Ak máte problémy so sebavedomím, hľadajte podporu od priateľov, rodiny alebo profesionálnych terapeutov. S pomocou ostatných môžete identifikovať spôsoby, ako posilniť svoje sebavedomie.

Taktiež by som Vám odporučila uvedomiť si podstatu vášho bytia ako takého. Človek nie je stvorený na to, aby sa neustále s niekým porovnával a bol odkázaný na pozitívnu spätnú väzbu od každého. Čítanie tematickej literatúry či počúvanie podcastov týkajúce sa danej témy sebavedomia môžu napomôcť pochopeniu toho, čo to zdravé sebavedomie naozaj je. Pre mnohých z nás to môže predstavovať akýsi vzorec sebahodnotenia, na ktoré sa možno pozerať z rôznych perspektív. Fyzický zjav, charakterové črty, vedomosti, telesná kondícia… toto všetko na sebe môžeme zhodnotiť a skonštruovať akýsi komplexný záver toho, aké vedomie máme sami o sebe.

Prikladám vám link na pomerne kvalitnú interpretáciu toho, ako pracovať so sebavedomím a ako ho rozvíjať: https://www.youtube.com/watch?v=kMtNkJcJn3M

Sebaklam nie je to isté ako sebavedomie

Dôležitým faktom je aj to, že sebavedomie nemá predstavovať iba akýsi prejav samochvály a sebaklamu. Kritické myslenie a schopnosť uvedomenia si svojich nedostatkov je kľúčom k tomu, aby sme naďalej dokázali pracovať na rozvíjaní našej osobnosti. Prehliadanie nedostatkov k pojmu zdravé sebavedomie určite nepatrí, a preto je viac než žiadúce nájsť si svoju vlastnú rovnováhu, ktorá nám umožní prežiť náš život šťastne.

Budem rada ak si budem môcť prečítať vašu spätnú väzbu a teším sa na vás v ďalšom článku:).

V minulej časti môjho príbehu som vám rozprávala o tom, ako to celé začalo, resp. aké boli tie úplné začiatky mojej dlhej cesty, ktorou som prešla s touto chorobou. Dnes by som vám chcela rozpovedať aké to malo následky, ako moc mi to skomplikovalo a znehodnotilo život na veľmi dlhú dobu.

V júni v roku 2019, keď som akurát končila deviaty ročník základnej školy, keď ma jedlo naplno ovládalo, som začala pociťovať silné bolesti žalúdka. Pretrvávalo to už zopár dní, keď ma moja mama zobrala k lekárovi. Moja vtedajšia detská lekárka mi vypísala žiadanku na hospitalizáciu, kde mi mali diagnostikovať chorobu. Samozrejme, že ma do nemocnice prijali. Pamätám si, že to bol štvrtok, takže na vyšetrenie ku gastroenterologičke som sa dostala až v utorok, ktorá po gastrofibroskopií usúdila, že sa jedná o chronický zápal žalúdka, spôsobenú helikobaktérom. Liečba antibiotikami začala zaberať, avšak, lekárov zaujímala príčina.

Súčasťou vyšetrení bolo aj psychiatrické vyšetrenie, ktoré prebehlo viac-menej normálne. Pani doktorka sa ma pýtala na rodinnú anamnézu, životný štýl…. Keď zaregistrovala enormný úbytok na váhe oproti minulému roku (videla záznam v zdravotnej karte). Náš rozhovor sa začal uberať presne tým smerom, ktorým som nechcela aby sa ubral. Začala sa nepriamo pýtať na môj vzťah s jedlom, až som to sama priznala. Nakoniec sa zistilo, že som si helikobaktér zaviedla do žalúdka sama, práve tým, že som používala prsty na vyvolanie vracania. Keďže som mala iba 15 rokov, ihneď všetko oznámili mojej mame, ktorá tomu spočiatku neverila, pretože predsa videla, že jem. ( To, že som všetko nasilu vyvrátila samozrejme nemala ako tušiť).

Toto bol moment, kedy sa to všetci dozvedeli. Všetkým bolo konečne jasné, ako je možné, že som za tak krátky čas tak veľmi schudla. To, ako som danú situáciu začala riešiť vám rozpoviem zasa o týždeň. 🙂

Ako to celé začalo?

Odkedy si pamätám som mala nadváhu. Nikdy som nebola tým ideálom krásneho dievčatka, ktoré má mašľu vo vlasoch, krásne šaty a dlhé blonďavé vlasy. Práve naopak, som bola malé tučné dievča, čo svojimi krátkymi vlasmi skôr pripomínalo chlapca.

Počas celej základnej školy som sa stretla s mnohými narážkami na môj výzor. Deti totiž neboli ohľaduplné a nevedeli, čo sa patrí a čo nie. Prezývky typu Shrek, perkelt, slanina… s tým som sa stretávala denne. Keď sme mali telesnú, radšej som si vymyslela, že som si zabudla úbor, len aby som sa nemusela prezliekať so spolužiakmi, aby nevideli moje odhalené telo, ktoré bolo tak odlišné, obrovské, oproti ich telám. Pre mnohých ľudí to môže znieť ako banalita, vec, ktorej netreba venovať žiadnu pozornosť. Pre mňa to je však trauma, ktorá nikdy nezmizne. Je možné ju potlačiť rôznymi obrannými mechanizmami. Ja som si vytvorila svoju vlastnú emočnú bariéru, ktorá mi pomáha vyselektovať to, od čoho sa odosobním a čo precítim. Takýto prístup mám teraz, ale keď som bola v najzraniteľnejšom dievčenskom veku, teda v puberte, nebola som emočne natoľko inteligentná, aby som to dokázala zmeniť zdravým spôsobom.

Rýchly spád

Keď som mala 14 rokov a bolo obdobie karantény kvôli covidovým opatreniam, povedala som si, že už nechcem byť terčom výsmechu. Spočiatku som začala veľmi amatérsky cvičiť podľa videí fitnessiek dostupných na internete. Nechápala som… „Ako je možné, že je tak krásna, chudá?“. Výsledky sa dostavovali veľmi pomaly, a tak som sa rozhodla k cvičeniu upraviť aj jedálniček, teda som sa začala zdravšie stravovať. Ako čas plynul, chcela som proces urýchliť počítaním kalórii, vážením jedla, až to vyústilo k rapídnemu zmenšovaniu množstva jedla. Začala som jedlo vnímať ako nepriateľa, ako niečo, čo keď zo života odstránim, budem konečne šťastná, krásna a chudá. V tento moment som oproti pôvodným 90 kilám vážila necelých 55 kilogramov. Behom pár týždňov sa môj príjem obmedzil na jeden pohár mlieka denne. Áno, viem že to je úplne šialené a choré. V tomto som zotrvala ďalšie týždne až kým som nezačala pociťovať neuveriteľnú slabosť. Dodes si pamätám, že som zjedla jeden krajec chleba s diétnou šunkou, ktorý som kvôli výčitkám šla vyvrátiť. Vtedy začalo naozajstné šialenstvo. Buď som nejedla vôbec, alebo som všetko nasilu vyvrátila. Ja som však videla len to, že chudnem stále viac a viac.

Následky

V júni 2020 som začala pociťovať intenzívne bolesti brucha, čo vyústilo k hospitalizácii v nemocnici. O tom, čo bolo potom vám rozpoviem nabudúce.

Anorexia je psychický poruchový stav, ktorý sa vyznačuje obavami z nadváhy, neadekvátnym vnímaním vlastnej postavy a silnou túžbou po chudnutí. Ľudia trpiaci anorexiou majú sklon k obmedzovaniu príjmu potravy, čo vedie k extrémnemu úbytku hmotnosti. Táto porucha ovplyvňuje nielen fyzické, ale aj psychické zdravie postihnutej osoby.

Anorexia nervosa je psychický poruchový stav, ktorý sa vyznačuje obavami z nadváhy, neadekvátnym vnímaním vlastnej postavy a silnou túžbou po chudnutí. Ľudia trpiaci anorexiou majú sklon k obmedzovaniu príjmu potravy, čo vedie k extrémnemu úbytku hmotnosti. Táto porucha ovplyvňuje nielen fyzické, ale aj psychické zdravie postihnutej osoby.

Medzi znaky anorexie patrí:

1. Obmedzenie príjmu potravy: Postihnutí jedinci často obmedzujú množstvo jedla, ktoré konzumujú, čím dochádza k extrémnemu chudnutiu.
2. Intenzívny strach z priberania na váhe: Osoby s anorexiou majú neprimerane silný strach z priberania, aj keď sú už v podváhe.
3. Skreslenie vnímania vlastnej postavy: Postihnutí ľudia často vnímajú svoje telo nerealisticky a vidia sa ako obézne, aj keď sú veľmi chudí.
4. Fyzické a psychické dôsledky: Anorexia môže mať vážne dôsledky pre zdravie, vrátane slabosti, únavy, problémov s koncentráciou, problémov s orgánmi a dokonca môže byť život ohrozujúca.

Liečba anorexie

1. Medicínska starostlivosť: Lekár sleduje fyzický stav pacienta a monitoruje komplikácie spojené s anorexiou, ako je dehydratácia, nízky krvný tlak, nerovnováha elektrolytov a iné fyzické problémy. V niektorých prípadoch môžu byť potrebné nemocničné procedúry na obnovu normálnej hmotnosti a fyzického zdravia.
2. Nutričná podpora: Pracovník v oblasti výživy spolupracuje s pacientom na obnove zdravého vzoru stravovania. Cieľom je dosiahnuť normálnu hmotnosť a zabezpečiť dostatočný príjem živín pre správny chod organizmu.
3. Psychoterapia: Psychoterapeutické intervencie sú kľúčovým aspektom liečby anorexie. Individuálna psychoterapia sa často používa na skúmanie emocionálnych a psychologických faktorov spojených s poruchou stravovania. Terapeut môže používať rôzne terapeutické prístupy vrátane kognitívno-behaviorálnej terapie (CBT) alebo dialekticko-behaviorálnej terapie (DBT).
4. Rodinná terapia: Pre niektorých jednotlivcov môže byť účinná rodinná terapia. Rodina môže byť zapojená do liečby na podporu jednotlivca v procese zotavovania a na porozumenie rodinným dynamikám, ktoré môžu ovplyvniť vznik a priebeh anorexie.
5. Podpora skupiny: Účasť v terapeutickej skupine s inými ľuďmi trpiacimi anorexiou môže poskytnúť podporu, zdieľanie skúseností a uvoľnenie izolácie.

Liečba anorexie môže byť dlhodobý proces, kde je dôležité stabilizovať fyzický stav pacienta a následne pracovať na emocionálnych a behaviorálnych aspektoch ochorenia.

V ďalšom článku vám rozpoviem môj príbeh. 🙂

Želám vám všetkým krásne prežite vianočných sviatkov. Užite si ich v hojnosti, v kruhu svojich blízkych a hlavne v psychickej pohode. Hlavne by som vám chcela pripomenúť, že dať si vianočné koláčiky a plnú misu zemiakového šalátu je úplne v poriadku. Jedlo nie je strašiak ani nepriateľ.

Emócie sú subjektívne a komplexné reakcie, ktoré prežívame v súvislosti s určitými udalosťami, myšlienkami alebo vnímaním. Tieto reakcie môžu byť fyzické, ako napríklad zmeny v srdcovom tepu, dýchaní alebo tvárové výrazy, ale tiež psychologické, zahŕňajúce pocity a stavy mysle.

Existuje mnoho rôznych emócií, a niektoré z najzákladnejších a univerzálnych zahŕňajú:

1. Radosť: Pozitívna emócia spojená s potešením a šťastím.
2. Hnev: Negatívna emócia, ktorá sa môže prejaviť ako nesúhlas, frustrácia alebo hnev
3. Smútok: Citový stav spojený so stratou, zármutkom alebo sklamaním.
4. Strach: Reakcia na nebezpečenstvo alebo neznáme, môže sa prejavovať ako úzkosť alebo nervozita.
5. Prekvapenie: Krátke, intenzívne emócie vyvolané neočakávaným podnetom.

Pre mnohých z nás býva často náročné správne vnímať emócie či pocity. Spoločnosť do nás vsádza presvedčenie, že ten, kto príliš prežíva vypäté situácie je nestabilný a emočne neinteligentný. Je však naša citlivosť prejavom slabosti alebo ľudskosti? Smútok je rovnocenný šťastiu, tak, ako plač smiechu. Človek nie je robot, preto je v poriadku dať najavo svoju individualitu práve tým, že dovolíme svojím emóciám existovať a prejaviť sa.

Kedy je vhodné prejaviť emócie, a kedy nie?

Individualita situácii je kľúčovým faktorom, ktorá ovplyvňuje to, či je vhodné naplno prejavovať to, čo cítime v daný moment. Niekedy jednoducho nie je vhodné dovoliť emóciám ovládať naše chovanie a je lepšie ich radšej potlačiť. V takýchto situáciách je ideálne si vytvoriť nejakú činnosť, ktorá bude slúžiť ako ventil. Fyzická aktivita, tvorivá činnosť alebo len nejaké príjemné posedenie s blízkymi sú dobrými príkladmi toho, kde možno efektívne ventilovať emócie.

Prikladám odkaz pre 15- minútové dychové cvičenie, ktoré pomáha proti stresu

https://www.youtube.com/watch?v=F28MGLlpP90