V minulej časti môjho príbehu som vám rozprávala o tom, ako to celé začalo, resp. aké boli tie úplné začiatky mojej dlhej cesty, ktorou som prešla s touto chorobou. Dnes by som vám chcela rozpovedať aké to malo následky, ako moc mi to skomplikovalo a znehodnotilo život na veľmi dlhú dobu.
V júni v roku 2019, keď som akurát končila deviaty ročník základnej školy, keď ma jedlo naplno ovládalo, som začala pociťovať silné bolesti žalúdka. Pretrvávalo to už zopár dní, keď ma moja mama zobrala k lekárovi. Moja vtedajšia detská lekárka mi vypísala žiadanku na hospitalizáciu, kde mi mali diagnostikovať chorobu. Samozrejme, že ma do nemocnice prijali. Pamätám si, že to bol štvrtok, takže na vyšetrenie ku gastroenterologičke som sa dostala až v utorok, ktorá po gastrofibroskopií usúdila, že sa jedná o chronický zápal žalúdka, spôsobenú helikobaktérom. Liečba antibiotikami začala zaberať, avšak, lekárov zaujímala príčina.
Súčasťou vyšetrení bolo aj psychiatrické vyšetrenie, ktoré prebehlo viac-menej normálne. Pani doktorka sa ma pýtala na rodinnú anamnézu, životný štýl…. Keď zaregistrovala enormný úbytok na váhe oproti minulému roku (videla záznam v zdravotnej karte). Náš rozhovor sa začal uberať presne tým smerom, ktorým som nechcela aby sa ubral. Začala sa nepriamo pýtať na môj vzťah s jedlom, až som to sama priznala. Nakoniec sa zistilo, že som si helikobaktér zaviedla do žalúdka sama, práve tým, že som používala prsty na vyvolanie vracania. Keďže som mala iba 15 rokov, ihneď všetko oznámili mojej mame, ktorá tomu spočiatku neverila, pretože predsa videla, že jem. ( To, že som všetko nasilu vyvrátila samozrejme nemala ako tušiť).
Toto bol moment, kedy sa to všetci dozvedeli. Všetkým bolo konečne jasné, ako je možné, že som za tak krátky čas tak veľmi schudla. To, ako som danú situáciu začala riešiť vám rozpoviem zasa o týždeň. 🙂
