Mnohých z nás častokrát trápi to, že vlastne ani nevieme kým sme. Sebapoznanie je bezprostredným krokom k sebaláske. Teda kým si človek nevie zodpovedať to, kým je, tak je nemožné aby sa dokázal oceniť nejakým pozitívnym názorom na samého seba.
Som dcéra, kamarátka, spolužiačka, priateľka, manželka, kolegyňa, matka, vnučka…. toto by si väčšina žien zodpovedala na túto otázku. Je však naša existencia naozaj taká plytká a jednotvárna? Predsa neexistuje len pár slov, ktorými by sa dal pomenovať celý priebeh nášho doterajšieho života, kým sme sa v ňom stali, čo sme v ňom zažili.
Jednotliví ľudia majú rôzne životné podmienky, ktoré bezpodmienečne vplývajú na to, čo sa z človeka počas rokov vyformuje. U niekoho, kto mal celý život na ružiach ustlané možno tvrdiť, že takýto človek žije v sebaklame. Častokrát sám nevie, čo je skutočne jeho problémom a čo je banalitou, ktorej netreba venovať žiadnu pozornosť. Ale kde je tá hranica? Kto a čo určuje, čo nás má tešiť či trápiť. Túto hranicu si určujeme my sami, aj za predpokladu, že nebude pochopená okolím.
Moja osobná skúsenosť
Keď som bola mladšia, bolo pre mňa nemožné povedať samej sebe, čo je na mne výnimočné, v čom som dobrá. Predovšetkým to bolo spôsobené tlakom okolia, ktorý bol vyvíjaný školou, rodinou, kamarátmi a vlastne všetkým, čo nám nejako vstupuje do života. V puberte som si prešla cestou za sebapoznaním, ktorá vôbec nebola jednoduchá. Nevyhla som sa aj zlyhaniam, pocitu vyhorenia či myšlienkam, že to celé nemá zmysel. Prešla som si rôznymi fázami, ktoré mi v danom okamihu pripadali ako neriešiteľné, a naopak aj takými, ktoré som si užívala najviac ako sa len dalo. Hlavné však je si uvedomiť, že toto všetko, takýmto zmätok v emóciách je úplne v poriadku. Že nie to na svete človeka, ktorý by nemal v živote žiadne prekážky. Obzvlášť tento vek pubertálneho dieťaťa, teda vyvíjajúceho sa mladého človeka je kritický, no nič nie je neriešiteľné. O tom, ako zvládať emócie sa vám rozpíšem v ďalšom článku….
